štvrtok, 16. februára 2017

Stereotyp


Sedím za tým istým stolom. V tej istej jedálni ako každý deň. Je presne päť hodín aj päťdesiatpäť minút večer. Za oknom lenivo svieti letné slnko. Príbory sú vyrovnané, taniere symetricky uložené na svojom mieste. Miestnosťou sa nesie vôňa teplej zeleninovej polievky a pečeného kuraťa.

Sedím priamo, presne ako vždy a čakám...
Dívam sa na obraz zavesený nad krbom na opačnej strane miestnosti. Žena má výraz hĺbavý a plný chladu.

Ding – dong, ding –donk, ding – dong!

Kyvadlové hodiny odbili šesť.
Započula som pomalé kroky na chodbe.

Dvere sa otvorili ...

streda, 8. februára 2017

DVERE

DVERE

Nebolo mi jasné, čo to je. Či človek alebo len niečo, čo by ho malo pripomínať. To neľudské kvílenie, tá óda bolesti. Asi nikdy nedokážem tie zvuky, hlasy a nejasné slová dostať z mysle.

Prišli sme na návštevu k starkej, posadili sa v kuchyni a popíjali so sestrou čaj. Stále sme nechceli veriť tomu, že zomrela. Všetko bolo ako predtým, nič sa nezmenilo. Čajník stál na svojom mieste, šálky na poličkách. Hodiny tykali ako keby len odišla na záhradku zaliať kvietky a každú chvíľu by sa mala vrátiť.

Odpila som si z čaju.

Už nepríde.
Už nikdy sa neusmeje.
Neuvarí čaj či kávu.
Nepoleje milované kvety.
Neposťažuje sa.

Nikdy mi nedá ďalšiu skvelú knihu na prečítanie a nebudeme sa baviť na účet autora...

Smutné ako rýchlo sa to rozplynie...

Sestra zašla po nejaké krabice a ja som sa tu ocitla sama uprostred toho pekla, dokonalej mučiarne zmyslov a pocitov. Bola som zlomená. Ak vám niekto povie, že časom sa to spraví, že tá bolesť prejde – KLAME! Dá sa potlačiť. Dá sa skrývať. Vytvoríte si pomyselný múr medzi ňou a skutočnosťou a zakážete si spomenúť. Hoc je to iba chabá pomoc, ktorá nevydrží veky. Každý múr sa časom rozpadá, podlieha okolitým podmienkam a nástrahám. Až sa napokon ROZPADNE...

Zakázala som si na to myslieť, vytesnila to a opakovala si nežné klamstvo, ktoré ma držalo pohromade: „Nie je to tvoja chyba!“

Sestra sa dlho nevracala a keďže elektrina tu už bola odpojená, so zapadajúcim slnkom prichádzala tma. Nepríjemná a chladná. Začala som sa prechádzať po miestnostiach a spomínala na detstvo. Na krásne chvíle strávené v tom byte. Na úsmevné príhody. Na všetky zážitky.

Moju pozornosť zrazu upútalo niečo, čo som si nikdy nevšimla.  Lepšie povedané, čo som si ani všimnúť nemohla. Za skriňou, v ktorej ešte pár dní dozadu boli povešané jej šaty, sa skrývala na stene tapetou prekrytá silueta dverí. Pristúpila som bližšie a prstami som pomaly prechádzala po okrajoch.

Zvedavosť mi nedala a tak som šla do kuchyne po nôž. Keď som sa vrátila, zazdalo sa mi, že počujem šepot. „Len tvoja predstava!“ povedala som si. Pristúpila som k stene a začala nožom pomaly trhať tapetu. Dvere boli podľa všetkého zamknuté a tak som hľadala všade, kde sa len dalo. Prehľadala som snáď každý kúsok bytu, no nič som nenašla. Už som bola zúfalá, keď tu zrazu som si všimla uvoľnenú dosku v skrini. Zatajila som dych v uvažovaní, či som sa načisto nepomiatla. Zavrhla som to v momente, keď sa mi dosku podarilo uvoľniť. Kľúč!

Nádych a hlboký výdych.

Všetko to potom šlo nejak automaticky. Uchopenie kľúču, zastrčenie do zásuvky, otočenie zámkom – šťuknutie. Pootvorenie...
Adrenalín na sto percentách.
Tma.
Tak hrozná tma!
Tichá? Nie! Niečo počuť...
ŠEPOT. Tak neskutočne mrazivý!

Stŕpla som nevediac, odkiaľ ten nechutný zvuk prichádza. Váhala som, či to vôbec chcem vedieť. Roztrasenou rukou som zapla baterku na mobile a zasvietila do miestnosti.

Akási ohavná postava sa krčila v jej kúte. Slizká, vychudnutá, TEMNÁ. Všetka krv v žilách mi stuhla. Hoc mi bola otočená chrbtom, priam som cítila, že ma zaregistrovala. Začalo to revať, tak neľudsky a mrazivo. Tak strašne! Nedá sa to ani opísať!

Zavrieť!
Len zavrieť, zamknúť a zmiznúť preč!
A nikdy viac sa nevrátiť!

Rýchlo som zatvorila tie prekliate dvere a otočila kľúčom. Revalo to viac, a viac. Trieskalo do dverí. Vrčalo. Potom to stíchlo a šepkalo to čosi nezrozumiteľné.

Tak hrozne som sa bála, tá nechuť, strach, adrenalín. Všetko sa to krížilo a spôsobovalo to niečo, čo sa slovami ani nedá opísať. Bol to len POCIT. Hrozné, nechutné, skutočné a nefalšované ZÚFALSTVO.

Rýchlo som zastrčila kľúč do vrecka a šla sa obuť. Zrovna otvorila dvere sestra a vrútila sa do miestnosti aj s krabicami.

„Poďme preč!“ povedala som.
„Prosím?“ nechápala.
„Rýchlo odtiaľto vypadnime.“ Znovu som naliehala.
„Prečo?“ ďalšie zbytočné spomalenie.
„Za tými dverami, ja neviem čo to je, ale poďme preč, prosím!“
„Nechceme tie dvere najskôr odomknúť, nech sa to dostane von?“ spýtala sa ma a jej pohľad bol pri tom tak kamenný a posmešný, až ma to zabolelo.
„Nie, nie! Poďme preč! Starká sa o to postará!“ Rýchla odpoveď a vykráčala som von.

Starká sa o to postará...

Zobudila som sa z toho nepríjemného sna a ešte hodnú chvíľu som sa nemohla zbaviť toho pocitu...

Dodnes neviem, čo za dverami bolo...

Sú zamknuté...


ASPOŇ DÚFAM. 

utorok, 31. januára 2017

RESISTANCE





RESISTANCE
Z pokojného nočného spánku ma prebralo upozornenie na mobile. Chvíľu som sa snažil ho ignorovať, no keď prichádzali ďalšie a ďalšie strhol som sa. Zalapal som po mobile a keď už som ho mal v plnej moci, klikol som na obrazovku, ktorá ma v tme oslepila.

ÚTOČIA !
„Do prdele!“ zvolal som nahnevane. Okamžite som vyletel z postele a začal na seba hádzať oblečenie. Medzičasom mi začal mobil vyzváňať ako bláznivý. Pribehol som k nemu a zdvihol to.
„Kur..!“ miesto pozdravu zahrešil.
„Aj ja ťa zdravím.“ neubránil som sa úškrnu. „Už sa obliekam, čo ostatní?“ spýtal som sa, bojujúc so zipsom na nohaviciach.
„Trinásť.“ Odvetil hlas na druhej strane linky.
„Trinásť?“ Zdvihol som pravé obočie v údive. „Kto to zas fláka?“ zavrčal som, aj keď mi to bolo jasné.
„Na tom nezáleží, viac chlapov teraz nezoženiem! Je noc, kur.. Noc!“ hrešil ďalej.
„Už idem. Kde sa stretávame?“
„Pri prvom.“ strohá odpoveď a už len zavesenie.
„Super pokec.“ Zagúľal som očami a hodil na seba bundu. Z poličky schmatol kľúče a letel dole do auta. Zmobilizovať sa nám zväčša netrvalo viac než päť minút. Bolo to potrebné.
Riadenie auta nočnou ulicou je stresujúce, obzvlášť, keď vám príde každý podozrivý. Hŕstka chalanov v kapucniach stála neďaleko nejakého pajzla. V rukách jointy. To nebudú oni. Zastavil som na červenej. Cez cestu prechádzala skupinka podgurážených dievčat. ZELENÁ! Začal som na ne trúbiť. Očividne to brali ako kompliment.
„Uhnite!“ Zreval som cez otvorené okno a dupol na plyn, stále sledujúc všetko, čo sa v okolí deje.
Keď som dorazil na miesto „činu“ chalani už mali odparkované autá a sediac na ich kapotách, dobíjali. Traja chystali power banky a ďalší dvaja sa skláňali nad mapou mesta. Pristúpil som k nim.
„Tak aký je plán?“ Nazrel som na hologram osvieteného mesta v menšom prevedení.
„Kde si trčal?!“ Vybehol na mňa.
„Decká.“ Pokrčil som ramenami. “Sfetované a spité.“ Objasnil som. „Najradšej by som ich prefackal, ale to by som nebol podľa všetkého tu, ale v cele.“ Dodal som ešte.
„Fajn, fajn.“ Zamumlal. „Poď.“ Odvetil a pokynom ruky mi naznačil, aby som ho nasledoval k zadným dverám dodávky.
„Neuveríš, čo sme zohnali.“ V očiach mu zablesol až chorobný oheň šťastia. Veľmi dobre som poznal ten pohľad. „Priprav sa na Vianoce!“ prebleslo mi radostne mysľou. Dvere sa otvorili. Oslepilo ma svetlo. Bolo tam všetko! Reza, strely, ADA kam sa pozrieš, Jarvis, AXA taktiež. Kam sa len človek pozrel, bolo to najlepšie vybavenie. V zadu dodávky sa krčilo niekoľko MUFiek.
„Čo je v nich?“ spýtal som sa.
„Kľúče, strely, VŠETKO!“ ďalšie zablesnutie.
„Tak poďme na to!“
***

Je jedno, kto si ...
odkiaľ pochádzaš....
koľko prešľapov si spravil...
ako veľmi si padol na dno...
Ak sa dokáže opäť vstať...
Ak dokážeš ešte veriť...
Ak máš dostatok sily to zvládnuť...
PRIDAJ SA!
ZACHRÁŇME SPOLOČNE, ČO ZOSTALO!
VYBOJUJME SI NASPӒŤ SVET!
***
Vyrazili sme.
Prvý zničený portál bol na okraji mesta.
Nemohli sme však konať všetci na jedinom mieste...
CHCELO TO PLÁN...
A ten sme mali!!!
Päť skupín. Každá po troch členoch. Pár chlapov, dokonca aj ženské. Všetci spoločne a predsa každý inde.
O tom je boj,
o tom je výhra,
o tom je to, čo robíme
aj napriek tomu, že riskujeme.
O prekonávaní samého seba,
o strachu,
o nadšení,
adrenalíne a hlavne ...
O ZÁCHRANE SVETA!
Cítil som to nadšenie, ten zvláštny pocit v hrudi. Pumpovalo mi ho srdce a prostredníctvom krvi sa dostával do celého tela.
„Využijeme moment prekvapenia, tak nebudú mať šancu pohotovo reagovať.“ Pohľad pevný a odhodlaný. „Päť skupín. Traja členovia.“ pokračoval. „Všetci dostanete mapu svojej oblasti.“ Názorná ukážka drobných hologramov. „Dvaja zhadzujú, jeden osadzuje a dáva módy. Všetko v presne rovnakom čase!“ zdôraznil presne rovnaký čas. Najpodstatnejší detail. Najdôležitejší a rozhodujúci moment. ČAS! „Útok začne v ROVNAKOM ČASE na všetkých miestach SÚČASNE! Aby sme využili moment prekvapenia. Kým sa žaby spamätajú, aj keby si to uvedomili hneď, bude už 60% našich. MODRÝCH! Rozumiete ?!“zreval. Na čo sa ozvalo len
polohlasné zborové „ÁNO!“
„NEPOČUJEM VÁS!“
„ÁNOOOOOOOO!“ revali sme.
„Tak poďme spoločne započať PREVRAT!“
  

Dorazili sme na miesto. Zastali sme, otočil som kľúčom. A čakal...
Keď odbilo presne 01:15:59 v noci, VŠETKO TO ZAČALO. Kráčali sme vedľa seba a zhadzovali všetku tú spúšť, čo zanechali za sebou tie zelené svine. Ďalší osadzoval. Bolo to ako vírus. Z centrály sme počuli hlásenie o modrej vlne. Bola rýchla, nečakaná a smrteľne účinná.
Priam som počul tú hudbu v ušiach.
Tú blaženosť výhry.
Zase raz sme to dokázali!
Aspoň na chvíľu sme zmenili svet.
Pokračovanie nabudúce...
(V tomto diele bola použitá stratégia:
Agent: johnend007
Hodnosť: L11)

sobota, 28. januára 2017

OSUD




 „Ako sa voláš?“ spýtala sa prerušovaným nalomeným hlasom a len s ťažkosťami hľadela do očí tej ohavy.
„Osud...“ hlesol zlomyseľným šeptom. Vystúpil z tieňa a pomaly sa začal približovať. Srdce jej strachom búšilo tak, že v prázdnej miestnosti sa ten zvuk ozýval ako bubnovanie.
„Bude to bolieť?“ vzlykala cez slzy.
„Prežila si už dosť bolesti?“ Oči sa mu zablesli červeňou. Prikývla. Objala si kolená a sediac takto na posteli, naďalej hľadela naňho.
„Akej?“ vyslovil do tmy.
„Neviem...“ zaťala zuby v tvrdohlavosti, v poslednom geste vzdoru.
„Akej?“ s kľudom v hlase sa spýtal ešte raz.
„JA NEVIEM!“ Odvetila opäť.
„Nie si pripravená!“ Zreval. Oči krvavejšie.
„Som. Prosím, prosím!“ kvap, kvap, kvap. Jedna striedala druhú v nerozlíšiteľnej slanosti. ON zmizol v tme.

Čas sa zastavil. Hodiny oproti posteli len matne ukazovali druhú. Či deň alebo noc, to bolo otázne. Čas tu bol stále tmavý. Chcela zliezť a pretiahnuť si trochu stuhnuté kosti. Bosú nohu pomaly zvesila dolu. Palcom pocítila niečo tekuté a chladné. Voda? Stiahla nohu späť a kľakla si na posteli. Rukami sa prichytila okraju a nazrela dolu. VODA. Celá miestnosť bola zaplavená. Opäť sa posadila a v objímacej polohe zaspala.

Tik – tak, tik – tak, tik – tak. Prebral ju neutíchajúci ubiehajúci čas. Tik – tak. Otvorila oči. Tik – tak! Šesť hodín. Tak dlho spala? Na tom nezáleží... Tik – tak!! V rohu miestnosti zazrela krvavé oči.

„Stratu.“ Šepla do tmy.
„Prosím?“ odvetili oči o čosi bližšie.
„Stratu!“ zvolala.
„A ďalej?“ pokračoval hlas, len meter od nej.
„Ty to nechápeš! Bola to moja chyba!“kričala viac a viac. Miestnosť zaplnil hnev a nenávisť. „Mala som tam byť!“ hlas sa jej zlomil. „Mala som tam byť!“ zatriasla sa opakujúc tie bodné rany. „Mala som tam byť! Zachrániť ju!“ vrieskala.
„Bol som to ja.“ Hlas potemnený, oči o čosi jasnejšie a plné citu.
„Nechápem.“ Dívala sa naňho, zrazu až neuveriteľne kľudná.
„Osud... Inak to nešlo, prepáč.“ zmizol.
„Neodchádzaj!“ Prosila. Neskoro, bol preč.

Sviečka v rohu miestnosti o čosi klesla.

***
Mala pocit, že uplynuli celé dni. Len sedela a hľadela pred seba sledujúc striedavo sviečku, hodiny a hladinu vody, ktorá raz úplne klesla, inokedy nesmierne stúpla. Bola zničená tou samotou. Uvažovala nad svojím doterajším životom, nad všetkým čo vykonala a či tie skutky boli správne. Spomienky boli jedinou vecou, ktorá jej ešte dala dôvod dýchať, aj napriek tomu, že podaktoré priveľmi boleli. Vtedy sa schúlila a v objatí sĺz pokaždé zaspala. Inak tomu nebolo ani teraz. Zasnila sa…

Prechádzala poľom plným krásnych lúčnych kvetov. Dotýkala sa ich dlaňami, a kráčala v ústrety pichľavým slnečným lúčom až sa napokon zastavila uprostred tej krásy. Užívala si letné teplo, pohľad na belasú oblohu, motýle, včely, každý maličký detail tej dokonalosti. V jedinom okamihu však všetko  potemnelo, všetko to zmizlo a ona sa ocitla v zajatí jej úhlavného nepriateľa. Neznesiteľná bolesť jej prenikla snáď celé telo. Počínajúc kdesi v pľúcach, vystreľujúc do všetkých častí jej schránky, jej tela. Naplo ju raz, dvakrát a potom to z nej vyšlo. V rukách držala kúsok niečoho, čo vyzeralo ako nejaký orgán. Bola to jej neodlučiteľná súčasť - rakovina.

Vyletela z toho sna do sedu celá prepotená strachom, bledá ako stena si pevne zvierala ramená a začala sa kolísať dozadu a vpred v neurčitom rytme. Tik - Tak. Hodiny odbili dvanásť. Deň, noc ? Nezáleží. Z rohu miestnosti ju po dlhej dobe sledovali oči.

„Už chápem.” vyslovila ticho, zo známkami strachu v hlase.
„Naozaj?” oči sa priblížili.
„Pochopila som to.” prikývla. ”Čo mám robiť?” slza kvapla na jej vychudnuté koleno.
„Čo myslíš?” pýtali sa už vyblednuté oči.
„Bojím sa…” pozrela si na dlane, spodná pera sa jej chvela.
„Každý sa bojí.” skonštatovali láskavo.
„Vedia o tom?” kvap, kvap, kvap.
„Vedia.” zašepkali.
„Ako dlho?” padali ďalšie a ďalšie. Už to bol takmer vodopád. Sviečka opäť o čosi klesla. Tik - tak. Dvanásť nula jedna.
„Len toľko, koľko skutočne potrebuješ, drahá.” Začali ustupovať.
„Nechoď, prosím.“ Hlesla nebadane. „Už nechcem byť sama.“

***

Bola by hlúpa, ak by tvrdila, že sa toho neobáva a klamala by, že je pripravená to skončiť. Skočiť po hlave do tej zvláštnej neistoty. Do toho prázdna, nikdy sa nekončiaceho nekonečna...
„Čo tá voda?“ spýtala sa, nakláňajúc sa cez posteľ. Tak vysoko tú hladinu ešte nevidela.
„Si to ty sama, moja drahá. Všetko naokolo, si TY.“ objasnili jej, teraz už hnedé oči a o kúsok vystúpili z tieňa. Začali naberať tvar ženskej siluety.
„Myslíš...“ nedokončila.
„Áno.“ Prisvedčili.
„Moje pľúca.“ Sklopila zrak v bolestnej spomienke na chorobu a dlaň si pevne pritisla na hruď. „Nebolí to, prečo?“ nechápala.
„Odchádzaš drahá. Stráca sa aj tvoja schránka.“ Konečne vystúpila z tieňa. Neverila vlastným očiam. Dívala sa sama na seba ešte pred chorobou. Mladé krásne zdravé dievča v nemocničnej košeli sa pomaly približovalo krok po kroku k nej. Vlasy jej pritom padali do očí, siahajúc až po pás.
„Ja?“ strhla sa na posteli. „Ty si ja?“ vyslovila.
„Si pripravená?“ dievča k nej natiahlo dlaň.
Chvíľu zaváhala. Chce naozaj koniec? Uvažovala nad tým, čo to asi obnáša, čo bude, až sa to celé skončí. Tik – tak, tik – tak, tik – tak!
„Som.“  Podala jej ruku a skĺzla z postele rovno k nej na chorobou ochabnuté nohy. Zatriasla sa chladnou vodou. Dotkla sa jej vlasov a potom svojej holej hlavy. Pohladila jej plné líca a krásne pery. Lebo tie jej boli prepadnuté a popukané. Ešte hodnú chvíľu takto stála a pozorovala samú seba.
„Môžeme?“ jej zdravé ja otvorilo náruč.
„Áno.“ Pristúpila k nej a objala ju. Zmierila sa. Hodiny zastali.


Sviečka zhasla... Miestnosť zaplavilo svetlo. 

štvrtok, 19. januára 2017

Čierny deň



Pri návrate domov zošuchla tmavé tenisky a nechala ich nedbalo povaľovať na mramore, ktorý sa jej zdal tak neskutočne odpudzujúci. S nádychom sa dotkla kľučky dúfajúc, že rodičia nebudú doma. Pri zatváraní si vydýchla, boli preč. Chvíľu sa opierala o drevo dverí a vstrebávala tú blaženosť slobody. To neprirodzené a krásne ticho. Bola sama a svet nemohol byť v tom momente krajším miestom. 

Vraveli, že trpí depresiami. Pchali do nej lieky, ktoré tak nenávidela kvôli nepriaznivým účinkom na jej telo. Ťahali ju od doktora k doktorovi. Psychiatrov striedala častejšie ako ponožky. Čo z toho mala? Len ďalšiu bolesť, pribúdajúce krivé pohľady a samotu, ktorú časom milovala viac, než čokoľvek iné. 

Posadila sa na posteľ a rukami si objala ramená. Opäť sú o trochu chudšie, veď už ani necíti, že by mala nejaké svaly. Len kosť a koža. Kde sa to všetko stráca a prečo?

Jedna slza striedala druhú, chladné dopadali na kolená, posteľ či podlahu. Momenty plynuli v spomalenom tempe. Všetko bolo preč a predsa hranica skutočnosti bola taká tenká.

"Len pokoj, zablokuj to, holubička a lietaj!" opakovala si. "Leť ďalej, vyššie a vyššie ku hviezdam, nájdeš pokoj, nájdeš svet, strasieš ich!" Miklo sa jej telo, tá blaženosť blížiaceho sa vykúpenia bola tak blízko. "UŽ SI SKORO TAM!"

Upokojila sa.

Rukou si odhrnula tričko a nazrela na zmodralý bok. Na pestrofarebnosť modriny a jej chladnú krásu. Spomenula si ...  


"Netuším, prečo to spravila !" slzy stekali matke po tvári, keď ju viezli do nemocničnej izby. Upadla do sna, iné si už nepamätá. 

Dotkla sa modriny, zasipela. Aj po tom čase ešte bolí. Rukou si jemne hladila ľavý prstenníček. Hm, vtedy vraj spadla a preto si ho zlomila. To isté lakeť. A jazva od podpálenej cigarety, čo jej spočívala na hrudníku? Netušia, prečo to urobila, už sú z toho zúfalí. 

Prechádzala jednu po druhej - zlomeniny, jazvy, modriny. Hľadala útechu v budúcnosti, vieru v lepšie zajtrajšky a krajšie dni. Slnečné, slobodné a nie tmavé a skazené hnilobou minulosti. 

LEN ZABUDNÚŤLen to na chvíľku dostať z hlavy...

Začula zvuk otáčajúceho sa kľúču v zámku dverí. Spomenula si na neuložené tenisky. Zamrzla v očakávaní. V strachu, v agónii paniky. Čo asi príde?

Nasledoval krik, bolesť a ďalšie modriny a rany, po ktorých vzlietla.
" LEŤ HOLUBIČKA, VYŠŠIE A VYŠIE KU HVIEZDAM. NAŠLA SI POKOJ, NOVÝ SVET A SLOBODU."




streda, 22. júna 2016

Vedátor prichádza !

Zdravíčko !

Tak som teda (konečne) pripravila ten nový blog. Nie sú tam ešte vychytané všetky muchy, ale dúfam, že sa bude páčiť. :)
Keďže som vytvorila samostatný blog, vedecké okienko sa tu ruší a všetky články s ním spojené môžete nájsť na : https://jat-vedator.blogspot.sk/


nedeľa, 15. novembra 2015

B4 vírus, ktorý zmenil svet - 12. časť

Milý čitateľ !

Po neskutočne dlhej dobe som sa rozhodla opäť raz trochu pokročiť s B4- kou. Pravdou je, že už
dávno som napísala 12. časť, ale mojou ohromnou šikovnosťou som ju rovnako rýchlo aj stratila...
Why not! Pokračovanie je tu!


Sústreď sa na pravidelné dýchanie a nedaj na sebe poznať ani štipku nervozity! Všimni si to! No pozeraj sa poriadne! Vidíš to telo? Skalpel a pozrieme sa dnu! Čo to je s tými vnútornosťami?! Nesmieš sa báť, neukáž im svoj strach! Utri si ten pot z čela a pokračuj!!!

Už týždne sa cítim vyčerpaná. Pracujem tvrdo a do neskorých nočných hodín. Ak by sa ma niekto spýtal, koľko tiel som za posledné dni vyšetrila a poslala pod zem, nevedela by som presne odpovedať. Bolo ich nespočetne veľa. Pri tom množstve má človek pocit, že už nikto v Objekte bezpečnosti nežije. Že nikto ani náhodou nemá nárok na život...

Ako vždy, aj teraz ma vytrhla zo zamyslenia Keyzy. 
"Té?" obočie má tak vysoko, až mi to príde komické. 
"Keyzy?" opoviem jej na otázku tou mojou a usmejem sa. 
"Si v poriadku?" Výraz má zrazu ustaranejší než inokedy.
"Som," omlčím sa a sadnem si na najbližšiu voľnú stoličku. Rukami si triem oči. " len som pekelne unavená, nič viac." Objasním jej situáciu a rukou rýchlo zakryjem zívnutie. 
"Ešte vydrž, slniečko! O pár dní máme voľno!" zatvári sa takmer detinsky a vysloví tie slová tak hlasno, až v celej miestnosti nastanie hrobové ticho. Donúti ma to uškrnúť sa. " Čo pozeráte?!" zahriakne ich Keyzy. "Makám, makám!!" zvolá na ňu prekvapivo hromovým hlasom a obráti veselé oči opäť na mňa. Všetci poslušne pokračujú vo svojej činnosti. 
"Čo takto si vyraziť?" šibalstvo v jej očiach sa ešte o čosi znásobí. 
"Vy... čo ?" zatvárim sa naoko nechápavo. 
"Té!" zavrčí na mňa.