Dvadsiaty štvrtý december. Deň,
ktorý všetci oslavujeme. Deň, kedy sa tešíme z rodinnej pohody.
Deň, ktorý sa pre mňa stal prekliatym, no zároveň ma obdaril
niečim zázračným.
Krásne decembrové ráno. Otvorila
som oči, nadýchla som sa a posadila som sa na posteli. Obzrela som
sa k oknu v nádeji, že uvidím sneh. Ohúril ma príjemný vánok a
pohľad na vločky, ktoré sa s ním pohrávali. Na tvári som
pocítila chlad mrazu. Boli tu Vianoce.
Celá nedočkavá som vyskočila z
postele a pobrala som sa do kúpeľne. Nazrela som do zrkadla a
uškrnula som sa nad strapatými vlasmi. Učesala som ich, umyla,
obliekla a zbehla do kuchyne. Prvé, čo som uvidela bolo jabĺčko,
ktorého som sa okamžite zmocnila. Veselo som si to namierila do
obývačky. Zastavil ma pohľad na matku. Sedela v hojdacom kresle,
hlava sklonená opierajúc sa o dlaň. Šatku z hlavy držala v
druhej ruke, takže jej bolo vidieť odhalenú hlavu bez vlasov. Do
očí sa mi votreli slzy. Zrejme jej znovu bolo zle, veď včera mala
chemoterapiu. Zosmutnela som a zamierila som si to k nej. Kľakla som
si a pozrela jej do tváre.
V tvári mala podpísanú bolesť. Oči
hlboko vpadnuté do tmavých kruhov, ktoré zatieňovali ich belasú
krásu. Líca mala vychudnuté, pery suché a podliate krvou. Bledosť
pokrývala každý kúsok jej pred časom tak opálenej pokožky.
Chytila som ju za rovnako bledú, slabú ruku a pohladila som ju.
Mama na mňa smutne pozrela lesknúcimi sa očami a pohladila ma po
líci. Nepotrebovali sme slová, rozumela som jej utrpeniu aj bez
toho. No i tak ma mučila myšlienka na to, že ona trpí a ja nemám
najmenšiu moc jej pomôcť.
Otec priniesol stromček, mame sa
rozžiarila tvár, keď ho uvidela a ja som sa tiež usmievala od
ucha k uchu, lebo bol nádherný. Hneď sme obe vstali a pobrali sa k
otcovi. Ja som ho objala, mama mu vtisla bozk. Všetci spoločne sme
sa dali do jeho ozdobovania. Smiali sme sa, naháňali, ohadzovali sa
ozdobnými reťazami, jednoducho užívali sme si prítomnosť. Dá
sa povedať, že to bola jedna z tých zázračných chvíľ, kedy sa
rodina zdá ako tá najdokonalejšia na svete. Keď už boli na ňom
všetky svetielka, ozdoby a salónky, kúsok sme odstúpili, založili
sme si ruky na hrudi a uznali sme, že je to ten najkrajší stromček
za posledné roky.
Päť hodín pribehlo rýchlosťou
svetla a my sme zasadli za vianočný stôl. Otec predniesol
slávnostný prípitok, pri ktorom sme sa s mamou uškŕňali. Otec
bol starý vtipkár a tak je pochopiteľné, že si ani len na
Vianoce nemohol odpustiť niečo veselé. Nás to však tešilo a
bola som šťastná, keď sa mama usmievala.
Po večeri sme sa pobrali k stromčeku,
kde nás čakala kopa darčekov. Ja som sa posadila na zem, otec na
gauč a mama do jej milovaného hojdacieho kresla. Vzala som do rúk
prvý z nich a mierne som ním zatriasla. Žiadny zvuk, bola som
prekvapená. Otočila som sa na mamu, dúfajúc, že mi to vysvetlí.
A vtedy to prišlo, mama zrazu zbledla. Všetko sa to potom zomlelo
neuveriteľnou rýchlosťou.
Otec volal sanitku, nasadli sme a
rýchlo uháňali do nemocnice. Mamu napájajú na akési hadičky,
jej stav bol vážny. Čakajúc na to, čo sa bude diať ďalej som
pozrela na otca. Bez toho, aby som čokoľvek povedala, začal
rozprávať. Mama nechodila na chemoterapiu už mesiac. Odmietla
liečbu po tom, čo jej lekár oznámil, že je to posledné štádium.
Chcela byť posledné mesiace len s nami a nie ich stráviť v
nemocnici. Chcela som mu niečo povedať, no vyrušil nás lekár.
Povedal nám, že už môžeme ísť za mamou.
Vkročili sme dnu. Mama bola ešte
bledšia než ráno. Chytila som ju za chladnú ruku a oči mi
naplnili slzy. Povedala mi, že ju mrzia skazené Vianoce. Ďalej sa
mi ospravedlňovala za to, že mi o jej stave nepovedala skôr. Vraj
nemala silu o tom rozprávať. Slzy mi už tiekli po celej tvári a
nezadržala som vzlykanie. Pousmiala na mamu a povedala som jej, že
sa nehnevám. Mama sa zatvárila neskutočne spokojne a povedala nám,
že už tu dlho nebude. No i keď odíde do neba, bude nás vždy
chrániť, vždy pri nás stáť. Na záver povedala aj to, že máme
jeden druhého a spoločne zvládneme všetko na svete, potom sa
posledný krát dotkla mojej a otcovej tváre, vydýchla a vytratil
sa z nej život.
Otec sedel na druhej strane postele a
utápal sa v slzách. Vstala som a hodila sa mu do náručia. Objal ma
tak tuho ako nikdy predtým.
Boli to smutné Vianoce, no mne aj
otcovi to dalo čosi úžasné – porozumenie, súdržnosť a to
hlavné, lásku. Lásku, ktorú do nás oboch vložila mama.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára