Milý čitateľ !
Po neskutočne dlhej dobe som sa rozhodla opäť raz trochu pokročiť s B4- kou. Pravdou je, že už
dávno som napísala 12. časť, ale mojou ohromnou šikovnosťou som ju rovnako rýchlo aj stratila...
Why not! Pokračovanie je tu!
Sústreď sa na pravidelné dýchanie a nedaj na sebe poznať ani štipku nervozity! Všimni si to! No pozeraj sa poriadne! Vidíš to telo? Skalpel a pozrieme sa dnu! Čo to je s tými vnútornosťami?! Nesmieš sa báť, neukáž im svoj strach! Utri si ten pot z čela a pokračuj!!!
Už týždne sa cítim vyčerpaná. Pracujem tvrdo a do neskorých nočných hodín. Ak by sa ma niekto spýtal, koľko tiel som za posledné dni vyšetrila a poslala pod zem, nevedela by som presne odpovedať. Bolo ich nespočetne veľa. Pri tom množstve má človek pocit, že už nikto v Objekte bezpečnosti nežije. Že nikto ani náhodou nemá nárok na život...
Ako vždy, aj teraz ma vytrhla zo zamyslenia Keyzy.
"Té?" obočie má tak vysoko, až mi to príde komické.
"Keyzy?" opoviem jej na otázku tou mojou a usmejem sa.
"Si v poriadku?" Výraz má zrazu ustaranejší než inokedy.
"Som," omlčím sa a sadnem si na najbližšiu voľnú stoličku. Rukami si triem oči. " len som pekelne unavená, nič viac." Objasním jej situáciu a rukou rýchlo zakryjem zívnutie.
"Ešte vydrž, slniečko! O pár dní máme voľno!" zatvári sa takmer detinsky a vysloví tie slová tak hlasno, až v celej miestnosti nastanie hrobové ticho. Donúti ma to uškrnúť sa. " Čo pozeráte?!" zahriakne ich Keyzy. "Makám, makám!!" zvolá na ňu prekvapivo hromovým hlasom a obráti veselé oči opäť na mňa. Všetci poslušne pokračujú vo svojej činnosti.
"Čo takto si vyraziť?" šibalstvo v jej očiach sa ešte o čosi znásobí.
"Vy... čo ?" zatvárim sa naoko nechápavo.
"Té!" zavrčí na mňa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára