štvrtok 19. januára 2017

Čierny deň



Pri návrate domov zošuchla tmavé tenisky a nechala ich nedbalo povaľovať na mramore, ktorý sa jej zdal tak neskutočne odpudzujúci. S nádychom sa dotkla kľučky dúfajúc, že rodičia nebudú doma. Pri zatváraní si vydýchla, boli preč. Chvíľu sa opierala o drevo dverí a vstrebávala tú blaženosť slobody. To neprirodzené a krásne ticho. Bola sama a svet nemohol byť v tom momente krajším miestom. 

Vraveli, že trpí depresiami. Pchali do nej lieky, ktoré tak nenávidela kvôli nepriaznivým účinkom na jej telo. Ťahali ju od doktora k doktorovi. Psychiatrov striedala častejšie ako ponožky. Čo z toho mala? Len ďalšiu bolesť, pribúdajúce krivé pohľady a samotu, ktorú časom milovala viac, než čokoľvek iné. 

Posadila sa na posteľ a rukami si objala ramená. Opäť sú o trochu chudšie, veď už ani necíti, že by mala nejaké svaly. Len kosť a koža. Kde sa to všetko stráca a prečo?

Jedna slza striedala druhú, chladné dopadali na kolená, posteľ či podlahu. Momenty plynuli v spomalenom tempe. Všetko bolo preč a predsa hranica skutočnosti bola taká tenká.

"Len pokoj, zablokuj to, holubička a lietaj!" opakovala si. "Leť ďalej, vyššie a vyššie ku hviezdam, nájdeš pokoj, nájdeš svet, strasieš ich!" Miklo sa jej telo, tá blaženosť blížiaceho sa vykúpenia bola tak blízko. "UŽ SI SKORO TAM!"

Upokojila sa.

Rukou si odhrnula tričko a nazrela na zmodralý bok. Na pestrofarebnosť modriny a jej chladnú krásu. Spomenula si ...  


"Netuším, prečo to spravila !" slzy stekali matke po tvári, keď ju viezli do nemocničnej izby. Upadla do sna, iné si už nepamätá. 

Dotkla sa modriny, zasipela. Aj po tom čase ešte bolí. Rukou si jemne hladila ľavý prstenníček. Hm, vtedy vraj spadla a preto si ho zlomila. To isté lakeť. A jazva od podpálenej cigarety, čo jej spočívala na hrudníku? Netušia, prečo to urobila, už sú z toho zúfalí. 

Prechádzala jednu po druhej - zlomeniny, jazvy, modriny. Hľadala útechu v budúcnosti, vieru v lepšie zajtrajšky a krajšie dni. Slnečné, slobodné a nie tmavé a skazené hnilobou minulosti. 

LEN ZABUDNÚŤLen to na chvíľku dostať z hlavy...

Začula zvuk otáčajúceho sa kľúču v zámku dverí. Spomenula si na neuložené tenisky. Zamrzla v očakávaní. V strachu, v agónii paniky. Čo asi príde?

Nasledoval krik, bolesť a ďalšie modriny a rany, po ktorých vzlietla.
" LEŤ HOLUBIČKA, VYŠŠIE A VYŠIE KU HVIEZDAM. NAŠLA SI POKOJ, NOVÝ SVET A SLOBODU."




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára