„Ako sa
voláš?“ spýtala sa prerušovaným nalomeným hlasom a len s ťažkosťami
hľadela do očí tej ohavy.
„Osud...“ hlesol zlomyseľným šeptom. Vystúpil
z tieňa a pomaly sa začal približovať. Srdce jej strachom búšilo tak,
že v prázdnej miestnosti sa ten zvuk ozýval ako bubnovanie.
„Bude to bolieť?“ vzlykala cez slzy.
„Prežila si už dosť bolesti?“ Oči sa mu zablesli
červeňou. Prikývla. Objala si kolená a sediac takto na posteli, naďalej
hľadela naňho.
„Akej?“ vyslovil do tmy.
„Neviem...“ zaťala zuby v tvrdohlavosti,
v poslednom geste vzdoru.
„Akej?“ s kľudom v hlase sa spýtal ešte
raz.
„JA NEVIEM!“ Odvetila opäť.
„Nie si pripravená!“ Zreval. Oči krvavejšie.
„Som. Prosím, prosím!“ kvap, kvap, kvap. Jedna
striedala druhú v nerozlíšiteľnej slanosti. ON zmizol v tme.
Čas sa zastavil. Hodiny oproti posteli len matne
ukazovali druhú. Či deň alebo noc, to bolo otázne. Čas tu bol stále tmavý.
Chcela zliezť a pretiahnuť si trochu stuhnuté kosti. Bosú nohu pomaly
zvesila dolu. Palcom pocítila niečo tekuté a chladné. Voda? Stiahla nohu
späť a kľakla si na posteli. Rukami sa prichytila okraju a nazrela
dolu. VODA. Celá miestnosť bola zaplavená. Opäť sa posadila
a v objímacej polohe zaspala.
Tik – tak, tik – tak, tik – tak. Prebral ju
neutíchajúci ubiehajúci čas. Tik – tak. Otvorila oči. Tik – tak! Šesť hodín.
Tak dlho spala? Na tom nezáleží... Tik – tak!! V rohu miestnosti zazrela
krvavé oči.
„Stratu.“ Šepla do tmy.
„Prosím?“ odvetili oči o čosi bližšie.
„Stratu!“ zvolala.
„A ďalej?“ pokračoval hlas, len meter od nej.
„Ty to nechápeš! Bola to moja chyba!“kričala viac
a viac. Miestnosť zaplnil hnev a nenávisť. „Mala som tam byť!“ hlas
sa jej zlomil. „Mala som tam byť!“ zatriasla sa opakujúc tie bodné rany. „Mala
som tam byť! Zachrániť ju!“ vrieskala.
„Bol som to ja.“ Hlas potemnený, oči o čosi
jasnejšie a plné citu.
„Nechápem.“ Dívala sa naňho, zrazu až neuveriteľne
kľudná.
„Osud... Inak to nešlo, prepáč.“ zmizol.
„Neodchádzaj!“ Prosila. Neskoro, bol preč.
Sviečka v rohu
miestnosti o čosi klesla.
***
Mala pocit, že uplynuli celé dni. Len sedela a hľadela
pred seba sledujúc striedavo sviečku, hodiny a hladinu vody, ktorá raz úplne
klesla, inokedy nesmierne stúpla. Bola zničená tou samotou. Uvažovala nad
svojím doterajším životom, nad všetkým čo vykonala a či tie skutky boli
správne. Spomienky boli jedinou vecou, ktorá jej ešte dala dôvod dýchať, aj
napriek tomu, že podaktoré priveľmi boleli. Vtedy sa schúlila a v objatí sĺz
pokaždé zaspala. Inak tomu nebolo ani teraz. Zasnila sa…
Prechádzala poľom plným krásnych lúčnych kvetov.
Dotýkala sa ich dlaňami, a kráčala v ústrety pichľavým slnečným lúčom až sa
napokon zastavila uprostred tej krásy. Užívala si letné teplo, pohľad na belasú
oblohu, motýle, včely, každý maličký detail tej dokonalosti. V jedinom okamihu
však všetko potemnelo, všetko to zmizlo a ona sa ocitla v zajatí jej
úhlavného nepriateľa. Neznesiteľná bolesť jej prenikla snáď celé telo.
Počínajúc kdesi v pľúcach, vystreľujúc do všetkých častí jej schránky, jej
tela. Naplo ju raz, dvakrát a potom to z nej vyšlo. V rukách držala kúsok
niečoho, čo vyzeralo ako nejaký orgán. Bola to jej neodlučiteľná súčasť -
rakovina.
Vyletela z toho sna do sedu celá prepotená strachom,
bledá ako stena si pevne zvierala ramená a začala sa kolísať dozadu a vpred v
neurčitom rytme. Tik - Tak. Hodiny odbili dvanásť. Deň, noc ? Nezáleží. Z rohu
miestnosti ju po dlhej dobe sledovali oči.
„Už chápem.” vyslovila ticho, zo známkami strachu v
hlase.
„Naozaj?” oči sa priblížili.
„Pochopila som to.” prikývla. ”Čo mám robiť?” slza
kvapla na jej vychudnuté koleno.
„Čo myslíš?” pýtali sa už vyblednuté oči.
„Bojím sa…” pozrela si na dlane, spodná pera sa jej
chvela.
„Každý sa bojí.” skonštatovali láskavo.
„Vedia o tom?” kvap, kvap, kvap.
„Vedia.” zašepkali.
„Ako dlho?” padali ďalšie a ďalšie. Už to bol takmer
vodopád. Sviečka opäť o čosi klesla. Tik - tak. Dvanásť nula jedna.
„Len toľko, koľko skutočne potrebuješ, drahá.” Začali ustupovať.
„Nechoď, prosím.“ Hlesla nebadane. „Už nechcem byť
sama.“
***
Bola by hlúpa, ak by
tvrdila, že sa toho neobáva a klamala by, že je pripravená to skončiť.
Skočiť po hlave do tej zvláštnej neistoty. Do toho prázdna, nikdy sa
nekončiaceho nekonečna...
„Čo tá voda?“ spýtala sa,
nakláňajúc sa cez posteľ. Tak vysoko tú hladinu ešte nevidela.
„Si to ty sama, moja drahá.
Všetko naokolo, si TY.“ objasnili jej, teraz už hnedé oči a o kúsok vystúpili
z tieňa. Začali naberať tvar ženskej siluety.
„Myslíš...“ nedokončila.
„Áno.“ Prisvedčili.
„Moje pľúca.“ Sklopila zrak
v bolestnej spomienke na chorobu a dlaň si pevne pritisla na hruď. „Nebolí
to, prečo?“ nechápala.
„Odchádzaš drahá. Stráca sa
aj tvoja schránka.“ Konečne vystúpila z tieňa. Neverila vlastným očiam. Dívala
sa sama na seba ešte pred chorobou. Mladé krásne zdravé dievča v nemocničnej
košeli sa pomaly približovalo krok po kroku k nej. Vlasy jej pritom padali
do očí, siahajúc až po pás.
„Ja?“ strhla sa na posteli. „Ty
si ja?“ vyslovila.
„Si pripravená?“ dievča k nej
natiahlo dlaň.
Chvíľu zaváhala. Chce naozaj
koniec? Uvažovala nad tým, čo to asi obnáša, čo bude, až sa to celé skončí. Tik
– tak, tik – tak, tik – tak!
„Som.“ Podala jej ruku a skĺzla z postele rovno
k nej na chorobou ochabnuté nohy. Zatriasla sa chladnou vodou. Dotkla sa
jej vlasov a potom svojej holej hlavy. Pohladila jej plné líca a krásne
pery. Lebo tie jej boli prepadnuté a popukané. Ešte hodnú chvíľu takto
stála a pozorovala samú seba.
„Môžeme?“ jej zdravé ja otvorilo
náruč.
„Áno.“ Pristúpila k nej
a objala ju. Zmierila sa. Hodiny zastali.
Sviečka zhasla... Miestnosť zaplavilo svetlo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára