sobota 28. januára 2017

OSUD




 „Ako sa voláš?“ spýtala sa prerušovaným nalomeným hlasom a len s ťažkosťami hľadela do očí tej ohavy.
„Osud...“ hlesol zlomyseľným šeptom. Vystúpil z tieňa a pomaly sa začal približovať. Srdce jej strachom búšilo tak, že v prázdnej miestnosti sa ten zvuk ozýval ako bubnovanie.
„Bude to bolieť?“ vzlykala cez slzy.
„Prežila si už dosť bolesti?“ Oči sa mu zablesli červeňou. Prikývla. Objala si kolená a sediac takto na posteli, naďalej hľadela naňho.
„Akej?“ vyslovil do tmy.
„Neviem...“ zaťala zuby v tvrdohlavosti, v poslednom geste vzdoru.
„Akej?“ s kľudom v hlase sa spýtal ešte raz.
„JA NEVIEM!“ Odvetila opäť.
„Nie si pripravená!“ Zreval. Oči krvavejšie.
„Som. Prosím, prosím!“ kvap, kvap, kvap. Jedna striedala druhú v nerozlíšiteľnej slanosti. ON zmizol v tme.

Čas sa zastavil. Hodiny oproti posteli len matne ukazovali druhú. Či deň alebo noc, to bolo otázne. Čas tu bol stále tmavý. Chcela zliezť a pretiahnuť si trochu stuhnuté kosti. Bosú nohu pomaly zvesila dolu. Palcom pocítila niečo tekuté a chladné. Voda? Stiahla nohu späť a kľakla si na posteli. Rukami sa prichytila okraju a nazrela dolu. VODA. Celá miestnosť bola zaplavená. Opäť sa posadila a v objímacej polohe zaspala.

Tik – tak, tik – tak, tik – tak. Prebral ju neutíchajúci ubiehajúci čas. Tik – tak. Otvorila oči. Tik – tak! Šesť hodín. Tak dlho spala? Na tom nezáleží... Tik – tak!! V rohu miestnosti zazrela krvavé oči.

„Stratu.“ Šepla do tmy.
„Prosím?“ odvetili oči o čosi bližšie.
„Stratu!“ zvolala.
„A ďalej?“ pokračoval hlas, len meter od nej.
„Ty to nechápeš! Bola to moja chyba!“kričala viac a viac. Miestnosť zaplnil hnev a nenávisť. „Mala som tam byť!“ hlas sa jej zlomil. „Mala som tam byť!“ zatriasla sa opakujúc tie bodné rany. „Mala som tam byť! Zachrániť ju!“ vrieskala.
„Bol som to ja.“ Hlas potemnený, oči o čosi jasnejšie a plné citu.
„Nechápem.“ Dívala sa naňho, zrazu až neuveriteľne kľudná.
„Osud... Inak to nešlo, prepáč.“ zmizol.
„Neodchádzaj!“ Prosila. Neskoro, bol preč.

Sviečka v rohu miestnosti o čosi klesla.

***
Mala pocit, že uplynuli celé dni. Len sedela a hľadela pred seba sledujúc striedavo sviečku, hodiny a hladinu vody, ktorá raz úplne klesla, inokedy nesmierne stúpla. Bola zničená tou samotou. Uvažovala nad svojím doterajším životom, nad všetkým čo vykonala a či tie skutky boli správne. Spomienky boli jedinou vecou, ktorá jej ešte dala dôvod dýchať, aj napriek tomu, že podaktoré priveľmi boleli. Vtedy sa schúlila a v objatí sĺz pokaždé zaspala. Inak tomu nebolo ani teraz. Zasnila sa…

Prechádzala poľom plným krásnych lúčnych kvetov. Dotýkala sa ich dlaňami, a kráčala v ústrety pichľavým slnečným lúčom až sa napokon zastavila uprostred tej krásy. Užívala si letné teplo, pohľad na belasú oblohu, motýle, včely, každý maličký detail tej dokonalosti. V jedinom okamihu však všetko  potemnelo, všetko to zmizlo a ona sa ocitla v zajatí jej úhlavného nepriateľa. Neznesiteľná bolesť jej prenikla snáď celé telo. Počínajúc kdesi v pľúcach, vystreľujúc do všetkých častí jej schránky, jej tela. Naplo ju raz, dvakrát a potom to z nej vyšlo. V rukách držala kúsok niečoho, čo vyzeralo ako nejaký orgán. Bola to jej neodlučiteľná súčasť - rakovina.

Vyletela z toho sna do sedu celá prepotená strachom, bledá ako stena si pevne zvierala ramená a začala sa kolísať dozadu a vpred v neurčitom rytme. Tik - Tak. Hodiny odbili dvanásť. Deň, noc ? Nezáleží. Z rohu miestnosti ju po dlhej dobe sledovali oči.

„Už chápem.” vyslovila ticho, zo známkami strachu v hlase.
„Naozaj?” oči sa priblížili.
„Pochopila som to.” prikývla. ”Čo mám robiť?” slza kvapla na jej vychudnuté koleno.
„Čo myslíš?” pýtali sa už vyblednuté oči.
„Bojím sa…” pozrela si na dlane, spodná pera sa jej chvela.
„Každý sa bojí.” skonštatovali láskavo.
„Vedia o tom?” kvap, kvap, kvap.
„Vedia.” zašepkali.
„Ako dlho?” padali ďalšie a ďalšie. Už to bol takmer vodopád. Sviečka opäť o čosi klesla. Tik - tak. Dvanásť nula jedna.
„Len toľko, koľko skutočne potrebuješ, drahá.” Začali ustupovať.
„Nechoď, prosím.“ Hlesla nebadane. „Už nechcem byť sama.“

***

Bola by hlúpa, ak by tvrdila, že sa toho neobáva a klamala by, že je pripravená to skončiť. Skočiť po hlave do tej zvláštnej neistoty. Do toho prázdna, nikdy sa nekončiaceho nekonečna...
„Čo tá voda?“ spýtala sa, nakláňajúc sa cez posteľ. Tak vysoko tú hladinu ešte nevidela.
„Si to ty sama, moja drahá. Všetko naokolo, si TY.“ objasnili jej, teraz už hnedé oči a o kúsok vystúpili z tieňa. Začali naberať tvar ženskej siluety.
„Myslíš...“ nedokončila.
„Áno.“ Prisvedčili.
„Moje pľúca.“ Sklopila zrak v bolestnej spomienke na chorobu a dlaň si pevne pritisla na hruď. „Nebolí to, prečo?“ nechápala.
„Odchádzaš drahá. Stráca sa aj tvoja schránka.“ Konečne vystúpila z tieňa. Neverila vlastným očiam. Dívala sa sama na seba ešte pred chorobou. Mladé krásne zdravé dievča v nemocničnej košeli sa pomaly približovalo krok po kroku k nej. Vlasy jej pritom padali do očí, siahajúc až po pás.
„Ja?“ strhla sa na posteli. „Ty si ja?“ vyslovila.
„Si pripravená?“ dievča k nej natiahlo dlaň.
Chvíľu zaváhala. Chce naozaj koniec? Uvažovala nad tým, čo to asi obnáša, čo bude, až sa to celé skončí. Tik – tak, tik – tak, tik – tak!
„Som.“  Podala jej ruku a skĺzla z postele rovno k nej na chorobou ochabnuté nohy. Zatriasla sa chladnou vodou. Dotkla sa jej vlasov a potom svojej holej hlavy. Pohladila jej plné líca a krásne pery. Lebo tie jej boli prepadnuté a popukané. Ešte hodnú chvíľu takto stála a pozorovala samú seba.
„Môžeme?“ jej zdravé ja otvorilo náruč.
„Áno.“ Pristúpila k nej a objala ju. Zmierila sa. Hodiny zastali.


Sviečka zhasla... Miestnosť zaplavilo svetlo. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára