DVERE

DVERE

Nebolo mi jasné, čo to je. Či človek alebo len niečo, čo by ho malo pripomínať. To neľudské kvílenie, tá óda bolesti. Asi nikdy nedokážem tie zvuky, hlasy a nejasné slová dostať z mysle.

Prišli sme na návštevu k starkej, posadili sa v kuchyni a popíjali so sestrou čaj. Stále sme nechceli veriť tomu, že zomrela. Všetko bolo ako predtým, nič sa nezmenilo. Čajník stál na svojom mieste, šálky na poličkách. Hodiny tykali ako keby len odišla na záhradku zaliať kvietky a každú chvíľu by sa mala vrátiť.

Odpila som si z čaju.

Už nepríde.

Už nikdy sa neusmeje.

Neuvarí čaj či kávu.

Nepoleje milované kvety.

Neposťažuje sa.

Nikdy mi nedá ďalšiu skvelú knihu na prečítanie a nebudeme sa baviť na účet autora...

Smutné ako rýchlo sa to rozplynie...

Sestra zašla po nejaké krabice a ja som sa tu ocitla sama uprostred toho pekla, dokonalej mučiarne zmyslov a pocitov. Bola som zlomená. Ak vám niekto povie, že časom sa to spraví, že tá bolesť prejde – KLAME! Dá sa potlačiť. Dá sa skrývať. Vytvoríte si pomyselný múr medzi ňou a skutočnosťou a zakážete si spomenúť. Hoc je to iba chabá pomoc, ktorá nevydrží veky. Každý múr sa časom rozpadá, podlieha okolitým podmienkam a nástrahám. Až sa napokon ROZPADNE...

Zakázala som si na to myslieť, vytesnila to a opakovala si nežné klamstvo, ktoré ma držalo pohromade: „Nie je to tvoja chyba!“

Sestra sa dlho nevracala a keďže elektrina tu už bola odpojená, so zapadajúcim slnkom prichádzala tma. Nepríjemná a chladná. Začala som sa prechádzať po miestnostiach a spomínala na detstvo. Na krásne chvíle strávené v tom byte. Na úsmevné príhody. Na všetky zážitky.

Moju pozornosť zrazu upútalo niečo, čo som si nikdy nevšimla.  Lepšie povedané, čo som si ani všimnúť nemohla. Za skriňou, v ktorej ešte pár dní dozadu boli povešané jej šaty, sa skrývala na stene tapetou prekrytá silueta dverí. Pristúpila som bližšie a prstami som pomaly prechádzala po okrajoch.

Zvedavosť mi nedala a tak som šla do kuchyne po nôž. Keď som sa vrátila, zazdalo sa mi, že počujem šepot. „Len tvoja predstava!“ povedala som si. Pristúpila som k stene a začala nožom pomaly trhať tapetu. Dvere boli podľa všetkého zamknuté a tak som hľadala všade, kde sa len dalo. Prehľadala som snáď každý kúsok bytu, no nič som nenašla. Už som bola zúfalá, keď tu zrazu som si všimla uvoľnenú dosku v skrini. Zatajila som dych v uvažovaní, či som sa načisto nepomiatla. Zavrhla som to v momente, keď sa mi dosku podarilo uvoľniť. Kľúč!

Nádych a hlboký výdych.

Všetko to potom šlo nejak automaticky. Uchopenie kľúču, zastrčenie do zásuvky, otočenie zámkom – šťuknutie. Pootvorenie...

Adrenalín na sto percentách.

Tma.

Tak hrozná tma!

Tichá? Nie! Niečo počuť...

ŠEPOT. Tak neskutočne mrazivý!

Stŕpla som nevediac, odkiaľ ten nechutný zvuk prichádza. Váhala som, či to vôbec chcem vedieť. Roztrasenou rukou som zapla baterku na mobile a zasvietila do miestnosti.

Akási ohavná postava sa krčila v jej kúte. Slizká, vychudnutá, TEMNÁ. Všetka krv v žilách mi stuhla. Hoc mi bola otočená chrbtom, priam som cítila, že ma zaregistrovala. Začalo to revať, tak neľudsky a mrazivo. Tak strašne! Nedá sa to ani opísať!

Zavrieť!
Len zavrieť, zamknúť a zmiznúť preč!

A nikdy viac sa nevrátiť!

Rýchlo som zatvorila tie prekliate dvere a otočila kľúčom. Revalo to viac, a viac. Trieskalo do dverí. Vrčalo. Potom to stíchlo a šepkalo to čosi nezrozumiteľné.

Tak hrozne som sa bála, tá nechuť, strach, adrenalín. Všetko sa to krížilo a spôsobovalo to niečo, čo sa slovami ani nedá opísať. Bol to len POCIT. Hrozné, nechutné, skutočné a nefalšované ZÚFALSTVO.

Rýchlo som zastrčila kľúč do vrecka a šla sa obuť. Zrovna otvorila dvere sestra a vrútila sa do miestnosti aj s krabicami.

„Poďme preč!“ povedala som.

„Prosím?“ nechápala.

„Rýchlo odtiaľto vypadnime.“ Znovu som naliehala.

„Prečo?“ ďalšie zbytočné spomalenie.

„Za tými dverami, ja neviem čo to je, ale poďme preč, prosím!“

„Nechceme tie dvere najskôr odomknúť, nech sa to dostane von?“ spýtala sa ma a jej pohľad bol pri tom tak kamenný a posmešný, až ma to zabolelo.

„Nie, nie! Poďme preč! Starká sa o to postará!“ Rýchla odpoveď a vykráčala som von.

Starká sa o to postará...

Zobudila som sa z toho nepríjemného sna a ešte hodnú chvíľu som sa nemohla zbaviť toho pocitu...

Dodnes neviem, čo za dverami bolo...

Sú zamknuté...

ASPOŇ DÚFAM.