streda 17. januára 2018

Byť matkou

Milý môj čitateľ !

Dlhú dobu som sa tu neukázala a dlhú dobu nič nenapísala a predsa som tu opäť! Čo nás dnes čaká? To uvidíme! :)

Zobudiť sa...
Zobudiť sa vedľa toho jediného pokladu, ktorý na tomto svete mám.
Zobudiť sa pri klbku menšom, než kôpka prádla.
Malinké očká vykúkajú spoza hustých čiernych mihalníc, ústočká sa otvárajú v krivom "o". Ručičky sa naťahujú a na moment sa svet zastaví v tom nekonečne krásnom momente...

Je tak krásne mať ju pri sebe a každé ráno sa budiť s pocitom, že som jej matka.

Roky však plynú, planéta sa točí stále okolo slnka a ona rastie a mení sa mi pred očami. Už sama chodí, rozpráva...

Prečo to a prečo tamto a čo je toto a tá žltá je predsa slniečková!

Nechcem nohavice, chcem pančušky a sukňu, lebo ju včera obliekla mamička aj Gerte!

Nechcem si umývať zuby a papať brokolicu! Špenát?! Fuuuuj, veď je to zelené!

Mami, povieš mi prosím rozprávočku?

Mamiiiii, mňa bolí bruško!

Ľúbim Ťa mamička.

Ach tá škola, veď teraz som ju pestovala v náručí a spievala jej na dobrú noc uspávanku. Práve kráča smerom k škole, na chrbte aktovka väčšia, než je ona sama. Kvietkové šatky a sandálky, je tak rozkošná s tým vrkočom hnedých vlaskov. Plačem, slzy mi tečú vodopádom a ja neviem či je to šťastím alebo smútkom...

Za tých deväť rokov na základnej škole sme si prešli od nenávisti abecedy a počítania matematiky, cez hlášky ako :

"Ja už viem napísať A ! "
"Veď už mám skoro 10!"
"Mamiiiiii, kde mám rukavice?!"
"Ty si mi vyhodila to tričko?!" ( Na moju obranu, už bolo vyťahané a vyblednuté, nevedela som, že sa to zrovna tak nosí)
"Neznášam školu!"
"Ach, nech už sú prázdniny!" (Po prvom mesiaci v škole)
" Ja neviem na akú chcem ísť strednú..." (Vybrala si gymnázium)

Nasledovalo stresovanie pred skúškou v 15 rokoch jej života a strach o to, že si nenájde strednú školu. Zvládla to na výbornú, bola som tak hrdá keď stála na pódiu záveru deviateho ročníka a mávala mi... Za ten čas mi pribudlo zopár vrások a neželaných kíl a mnoho dalších sĺz...

Stredná škola bola samé "Mne sa nechce učiť!"  a "Toho je tak veľa!" Alebo: " Tá učiteľka je fakt strašná, keby si ju poznala!" Nebola... Naopak, bola veľmi milá a zodpovedná a chcela pre študentov len to najlepšie. Keď však máte sedmnásť a osemnástka vám dýcha na krk, svet je gombička. V jej veku som nebola iná...

Pane Bože, s dvadsiatkou a vysokou školou, zvolila si ekológiu, prišla prvá láska! Nevedela som, čo mám robiť, nebola som pripravená, veď je to moje malé dievčatko s otvárajúcimi sa očkámi a malou pusinkou. Kedy sa to stalo?

Dvadsaťpäť a požiadal ma o jej ruku. Súhlasila som, bol to dobrý chlapec a aj keď som sa veľmi bála, je už dospelá. To slovo ma mrazí na chrbáte...

O rok svadba. Moje malé dievčatko stojí pred oltárom šťastné ako ešte nikdy. Cítim všetko v jedinom okamihu a neviem prestať dojatím plakať.

"Ahoj, volám sa Leo! Narodil som sa o 00:52. Mám 2 500 gramov a 48 cm. Vtáčiky spievajú, že už je piatok. Teším sa na Teba, babička !"
Tak už je z nej matka ...

Ten čas ale letí a ja sfúknem poslednú sviečku na oslave šesťdesiatky. Jeden chlapec a dve dievčatká, ktoré aj s odstupom času opäť vidím ako maličké zázraky a nie dospievajúce vnúčatá.

Čas tak rýchlo letí a ja starnem. Svet to vie a moje ťažké kosti taktiež. Prečo nevládzem sama už ani vstať? Ach a ako ma bolia kríže!

Tak rakovina... Vraveli, že sa to dá liečiť, no je mi tak zle... Zajtra ma čaká operácia...

Mám 78 a liečba zabrala, cítim sa ako vymenená! Dosť mi to vzali za tie roky boju, ale teraz sa naozaj cítim skvele a čo viac, čaká ma svadba môjho vnuka !

O rok sa vydali aj moje dve malé princezné a z mojej dcérky, sa stala starká. Ach, tiež už má vrásky a čas sa podpísal aj na jej tele. Kde sa len podela moja a jej mladosť?

82... Dcéra mi 1x mení plienku a ja sa cítim tak ponížená! Prečo už nezvládnem to čo kedysi?! Prečo sa cítim tak nepotrebná?! Pane prosím, chcem vrátiť čas, tak veľmi ho chcem vrátiť !

Už počujem len ich hlasy a zadržiavané stolný, no nie som schopná sa pohnúť, otvoriť oči a ani prehovoriť, umieranie ma desí! Veľmi sa bojím, chcela by som pri sebe svoju mamičku ... "Starká, už môžeš ísť." šepkajú mi vnúčatá. Počujem ako sa ich kroky kdesi strácajú. Niekto ma chytí za ruku a nakloní sa ku mne. Na tvár mi dopadne jedna slza a hneď v zapätí aj druhá " Mami, mamička moja! Tak veľmi Ťa ľúbim ! Tak veľmi Ťa ľúbim !" Je to ona! Opäť s obriou aktovkou a očkami na mňa mrká.

"Srdiečko moje, aj ja Teba..."

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára